Rochodenie č. 2.
Keďže sme si dali záväzok, že sa potrebujme rozchodiť a keďže
ešte nie sú dobré podmienky na lezenie, vybrali sme sa tento raz na Kozí štít.
Je to síce pekná prechádzka, no lezenie úplne ľahučké. Preto využívame posledný
pekný deň a utekáme zo zamračených nížin do krásnych slnečných hôr :)
Ráno na Belej vode teplomer ukazuje otrasných -12°C
a pri tej hmle nás akosi mrákoty obchádzajú. No už po pár minútach
šliapania sa hmla stráca, vykúka slniečko a nás hreje na duši :). Po dvoch
hodinkách, vychádzkovým tempom, sme už na našej obľúbenej Brnčalke
a klasicky raňajkujeme horček a čajík :)
Hore hangom do Červenej dolinky to ide nejak sťažka. Nuž,
zasedeli sme sa dajako a kým sa rozhýbeme... :) Chodník je prešliapaný,
len na pár metroch je súvislý ľad, ale po chvíľke sme už v dolinke pod
naším žľabom. Ten je asi do polovice vysnežený a potom už len čistá suť.
Vo Východnej Kozej štrbine však už musíme obúvať mačky. Rozhodli sme sa
nepokračovať po hrebeni, no zašli sme na stranu doliny Bielych plies a po
pár metroch traverzu sme vybehli rovno hore na snehu a lem tam bolo treba
preliezť malý skalný prah (cca I) Zo sedielka to je na vrchol cca 10 minút, takže
žiadna tragédia. Na vrchole sme presne na poludnie a môžeme si vychutnávať
hrejivé lúče slniečka aj keď je už dosť zubaté, to nám však vôbec nevadí.
Ticho, hory, slniečko, teplota cca -3, bezvetrie, výhľady a inverzia...
tomuto sa hovorí balzam na dušu. Aj keď sa nám nechce, musíme však dole. Na
chate sa máme stretnúť so zvyškom partie, čo vybehli na Jahňací.
Na chate klasika... Obed, horček, čajík, káva a hlavne
klasicky príjemná atmosféra :) a po oddychu valíme späť do „civilizácie“
(rozumej: hmla, kosa, osuheľ... :) ) Na Bielu vodu prichádzame o piatej
poobede, nalodíme sa a hybaj domov.Aj takto sa dá prežiť krásna nedeľa, ba dokonca aj keď "dole" je škaredo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára