Jediná cesta dole vedie cez vrchol...: Stretnutie Ďumbier 11.-13.12.2015

Po pár rokoch, keď som sa nevedel tam hore na túto akciu dostať, to teraz konečne vyšlo. Už dva miesiace vopred, hneď ako som zočil pozvánku, zapisujem veľkými písmenami v kalendári tento dátum. Čím bližšie však termín je, počasie sa snaží odhovoriť ma. Ale nepodarilo sa :)

V piatok poobede odchádzame smer Ďumbier. Po práci, zhone a v predvianočnom strese si ale berieme na cestu na chatu aspoň niečo malé na „zahryznutie“ a chodník z Trangošky nám začne celkom rýchlo ubiehať. O niečo cez hodinku sme už hore, kde stretávame kamarátov a zábava môže začať. Prvá noc sa niesla v znamení vtipov, štandardného prekárania, spomínania na veselé príhody a plánovania lepších zajtrajškov :D Niektorí sme však dlho nepotiahli a o jednej už slintáme vankúše.

Sobotné ráno však veľmi rýchlo prezrádza, kto išiel včera spať dnes a pohľady na poniektorých sú viac než zábavné. Pri raňajkách nakúkame do sprievodcov a hľadáme, čo by sa oplatilo ísť kuknúť. V noci sa počasie jemne zmenilo. Začal fúkať trochu nepríjemný vietor, začalo snežiť a ranná viditeľnosť bola miestami až 100 metrov. No ale keď už sme tu, tak reku aspoň pod stenu zbehneme a cestou sa rozhodneme, čo pôjdeme. Nad Huťkovým žľabom na seba nahodíme materiál a hybaj ho dole. Teda takto málo snehu som tam už dávno nevidel a preto radšej trochu zlaníme.

Tu padajú aj posledné nádeje na „niečo normále“. Keby Peťo nerodil, tak ja sa radšej otáčam a idem na polievočku. No ale keďže nevieme, kedy sa mu najbližšie niekam podarí vybehnúť, sme kolegiálni a ideme vybehnúť aspoň Baníkov pilier (IV). Aj keď my sme to už pár krát liezli, Lydka to ešte nebola. Tak si to reku aspoň aj ona prejde. Keďže počasiu sa akosi nechcelo umúdriť, Peťo si to potiahne a my sa za ním prevezieme vo vláčiku :) . Uvidíme reku, kam sa dostaneme a ak to bude ešte horšie, zlaníme. Podmienky boli v celku prijateľné a aj keď snehu bolo málo a nedržal zas nejak úžasne, trávky boli v celku slušné. Po troch hodinkách sme už na vrchole. Dáme si teda na úspech za ústa... a ideme ponúknuť aj kamarátov od vedľa :) Potom už len zbehnúť naspäť na chatu, hodiť do seba teplú polievočku a vo voľačo tekuté aby sme rozmrzli a už sa len tešiť na večerný program.

Večer nás ešte prídu pozrieť ďalší kamaráti a po rozchodení projektoru si trochu poslintáme nad fotkami, ktoré si pre nás pripravili chalani. Sú to proste „Páni lezci“ a pri prezeraní niekedy až nedýchame :) Nuž a po skončení premietania samozrejme zábava pokračuje ďalej až kým nepospíme. V nedeľu ráno sa už nemáme kam ponáhľať. Počasie zas nič moc, tak po raňajkách len pobalíme ťažké batohy, rozlúčime sa s kamarátmi a pomaly sa poberieme naspäť „medzi ľudí“.

Zas jedna z tých vydarených akcií, kde človek môže po pár mesiacoch či možno až rokoch postretávať starých známych a spoznať ďalších úžasných ľudí.

Heslo zájazdu:

... Je smutné, keď športovci chľastajú, no je obdivuhodné, keď alkoholici športujú :) ...

Takže v skratke a len za nás: