O divnosti predpovede, ktorú hlásili už pár dní
vopred,sa presvedčujeme hneď na
Skalnatom plese. Skoro okamžite, ako sme vyšli z budovy lanovky, na nás
začína padať čosi podozrivo známe a mokré :) Hneď utekáme pod strechu,
reku totok sme si nedohodli. No ale usmialo sa na nás zasa raz šťastie
a po najkratšom daždi (ktorý mimochodom trval cca 20 sekúnd) to vyzerá, že
sa aspoň na nástup doplazíme :) Tož šliapeme teda, kým sa reku dáždik nevráti.
O asi 45 minút sme pod stenou. )Ludko a Peťo sa
vybrali opáčiť Birkenmajera a my s Duškom sme zvolili pána Puškáša,
ktorý nás ešte nikdy nesklamal. Ľavé vhĺbenie začalo presne podľa popisu. (cca 10 m nad nami je viditeľný
borhák). Ďalej cesta pokračuje snáď najlogickejšou možnou líniou, ktorá tu je.
V každej dĺžke sú tak 3-4 borháky a štandy sú prenádherné. Po
šiestich dĺžkach sa naša cesta napája na Birkenmajera. Tu sú tiež občas nity
a štandy taktiež excelentné. Netreba to snáď ďalej ani opisovať, preto že
je to jedna úžasná ľahučká, logická cesta v nádhernej veľkej stene
a bolo by hriechom ju vynechať.
Tento príbeh sa začal písať sám asi pred ôsmimi rokmi, keď som počul o jednom nádhernom kopci zvanom Dachstein. Netrvalo dlho a už som mal v rukách fotky jeho úžasnej južnej steny, ktorá ma hneď uchvátila, no keďže som vtedy mal veľmi chabé skúsenosti s veľkými stenami, rešpekt mi nedovolil sa do takého niečoho pustiť. Čas však dozrel, voľačo sme potrénovali, niečo sa aj podučili, tak sme sa teda rozkývali a hybaj ho teda opáčiť, či to vydá.
V piatok ráno o piatej odchádzame z Bystrice a o druhej poobede už stúpame na chatu Sudwandhutte, kde sa ubytujeme a utekáme obzrieť si nástup. Pod stenou sme dosť prekvapený, koľko snehu je pod našou cestou. Najhoršie na tom je však to, že sú tam tri obrovské trhliny, ktoré sme si nie celkom istý, ako ich preskáčeme. Dáko to hádam preklepeme :) V sedle nad feratou Anna si ešte chvíľu posedíme a hľadáme nejaké výrazné body vôli orientácii. Cesta je však odtiaľto úplne jasná, tak sme kľudní. Po návrate na chatu prichádza ďalšia partia z BB a tak bude hádam veselo. Škoda že sme nemohli dlho vysedávať lebo neviem, ako by sme ráno vstávali. Preto si dáme len po pár piviek a za dve papule :)
Piatkové ráno to začína na chate žiť už okolo štvrtej. Nechce sa nám, no musíme vsať aby sme stihli všetko v pohode ešte za vidna. Po malých raňajkách, teda čajíku lebo viac mi ako si, asi zo strachu, nepustilo, o piatej opúšťame chatu a pred nami je dvojhodinový nástup s nie veľmi ľahkým batohom. Okolo siedmej sme už nachystaný pod stenou a rozlúčime sa s Viktorom a Ľudkom, ktorý si vybrali cestu Serpentína ( 6+) a s partiou Daník, Mirko, Duško, Peťo a Tom, čo išli do Stenerweg-u (5+). Sneh, ktorý včera vyzeral tak na 50 metrov nás akosi prekvapuje. Je akýsi dlhší, ako sme predpokladali a je to na cca 3 dĺžky, kde pred koncom nastupuje zaujímavé zlezenie do trhliny a prekrok do skaly. Tu už mačky idú dole a traverzujeme pomedzi odtrhy aby sme sa dostali na nástup. Nastupujeme súčaste s jednou nemecky hovoriacou dvojkou (čo sa neskôr ukázalo ako veľké štastie pre nás:) Už prvé štyri dĺžky je to celkom zaujímavé lezenie traverzov a (vraj) trojkových komínov. Aspoň to však nebolo orientačne náročné, ako ďalších cca 200 m (vraj 1-2), kde chvíľu ideme ešte v lezkách, no keď ma začínajú omíňať včerajšie otlaky, prezúvam radšej vibramy. Ešte cca 100 metrov a prichádza na rad veeeeľmi zaujímavý komín, do ktorého sa nie a nie pratať. Toto veru nie je dvojka. No vracať sa nebudeme, tak to musíme nejak prebojovať. V ďalšej dĺžke (ktorá mala byť mimochodom tiež 1-2) je nad nami je puklina, ktorá vyzerá, že by mohla pustiť. To už však šípime, že už sme mimo našej cesty, nakoľko sú tam nity a nemali tu byť. Z platničky sa vykľulo veľmi zaujímavé miesto (tak okolo 5) v torom som sa vo vibramách celkom aj potrápil. Hlavne keď som potreboval niečo založiť. Nad touto dĺžkou sa na štande stretávame s našimi nemeckými kamarátmi, ktorý zablúdili tiež. Sme všetci celkom radi, že sa vidíme. Chalanisko totiž volal svojmu známemu a ten ho usmernil. Za nami dolieza ešte jedna trojka (vraj nejaké lezecké legendy), ktorých vekový súčet bol cez 180 rokov a tí nás ešte usmernia ďalej. Po boji v platničkách som trošku skrvavený od ostrého vápenca a otlaky na nohách vyzerajú ako keby som sa za živa rozpadával. Ešte je však pred nami pár dĺžok na miesto zvané Pichlschritt, kde je miesto na bivak, pre nás na desiatu a kniha. Tu si dávame malú pauzu, vyťahujem lekárničku a snažím sa ošéfovať si nohy, nemeckým kamarátom ponúkame hroznový cukor a baba (keďže som ju pred chvíľou trošku zamazal krvou z ruky) mi za to na oplátku ponúka niečo špeciálne. Keď však zbadala nohu, pousmiala. Toto asi neošetrím :). Po krátke pauze musíme páliť ďalej. Pred sebou máme ešte desať dĺžok a nie je čas, strácať čas. Cesta je už však zrejmá a obťiažnosti sedia, takže si to už začíname vychutnávať. O ďalšie dve hodinky sme už na hrane, kde je koniec cesty a dohadujeme sa s Duškom, či stíhame vrchol alebo nie. Nakoľko nám povedali, že hore je to ešte asi 1-1,5 hodiny a zostup cez 4 hodiny, nechceme sa niekde zamozať po tme a radšej zvolíme priamu cestu dole.
Zostup vedie feratou priamo na ľadovec cca 20 min a potom cca 10 min. rovno na chatu Seethalerhütte. Tu sa dá prespať, no keďže sme nemali rezervácia, chceli sme zísť až ku autu lebo sme ešte v nedeľu chceli ísť aspoň nejakú feratku, dáme si len pivo, napíšeme Viktorovi, že zostupujeme bez vrcholu a ponáhľame sa dole. Po ľadovci je vyratrakovaná bezpečná cesta, taže to ide rýchlo. Vrchnú stanicu lanovky obchádzame z ľava (pohľad zo severu) na feratu (obtiažnosť A/B), ktorou vedie zostup. Po asi 200 metrovej ferate nastupuje snáď nekonečný kľukatý chodník späť na Sudwandhutte. Po štyroch hodinách sme radi, že sme späť na chate, kde nás už čaká Viktor s Ľudkom, ktorý kvôli zlej orientácii v ceste radšej po šiestich dĺžkach zlanili. Trochu sa najeme a valíme k autu na parkovisku pri spodnej stanici lanovky (cca 30 min.) Duško otvára lahvinku slivky a vyzerá to pekný večer :)
V nedeľu sa nejak zo spacákov neponáhľame. V kľude vstávame, dáme raňajky a v rámci tréningu si dáme jednu kratučkú feratku (Anna- obtiažnosť C/D), ktorá je len 30 min. od Sudwandhutte (1 hod z parkoviska). Ferata je osadená do cca 300 metrovej stienky a končí asi 200 metrovým, ľahkým, hrebienkom. Vybehli sme ju za niečo cez hodinku a je to ideálna vychádzka na vyklusanie po včerajšku :) Odtiaľ už známou cestou na chatu, obed, späť ku autu a hybaj domov :) Nuž a na záver by som sa chcel poďakovať hlavne Ľudkovi za jeho nesmierne užitočné rady o zostupe, Viktorovi za perfekný čajík, Duškovi za to, že ma istil ako svojho a v neposlednom rade aj naším nemecky hovoriacim kamarátom za navigáciu v ceste a ochotu poradiť. Ďakujem vám kamaráti, že som tu mohol byť práve s vami a že ste mi pomohli splniť si ďalší z mojich snov :)
Niečo málo k časom:
BB – Ramsau am Dachstein (až k lanovke): 580 km, 7 hod
Parkovisko – Sudwandhutte: 30 min
Sudwandhutte- nástup pod stenu: 2 hod
Zostup Dachstein- Sudwandhutte: cca 4 hod
Ceny:
Ubytovanie Sudwandhutte: 16 €
Guláš: 5,3 €, Pivo 3,9 € (len to najdôležitejšie :)
V tomto neskutočnom teple sa tu dole nedá existovať a tak
sme sa pokúsili ísť schladiť sa do hôr. Dohadujeme sa preto so Stykovcami a v nedeľu
ráno vyrážame smer Tatranská polianka.
Keďže je veľmi teplo a hrozia poobedné búrky, vybrali sme
si niečo bližšie a to Velickú stenu. Pred časom som tu už bol a celkom
sa mi páčilo. Nuž a v neposlednom rade sme vtedy nestihli preliezť
Gálfyho. Nuž dozrel čas :)
Keď prichádzame pod stenu, pozeráme, že pred nami je už je
už nalezený Viktor s Ľudkom, ktorý vyrážali o čosi skôr a hore sa
dali vyviezť, takže na nástupe boli už o siedmej. A v nástupe ešte
jedna dvojka.
S Peťom sme sa rozhodli, že sa nebudeme motať a počkáme,
nech odlezú. Keďže sme však nemuseli hladať cestu, boli sme trošku rýchlejší a na
každom štande sme sa aj tak stretli. Aspoň bol čas na prekufrovanie lán a výkvas
:)
Stena suchučká, lezenie úžasné a tak sme to nesilili a vychutnávali
sme si to, ako to len šlo. Pred poslednou dĺžkou sa však začali zbierať dosť
ťažké obláčiky a keďže sme nechceli zmoknúť, zavrhli sme plány na druhú
cestu. Aj tak to bolo fajn.
Už sme sa viacerí nemohli dočkať víkendu, no hlavne toho,
kam zas vybehneme. Bolo však treba doriešiť a vybaviť počasie
a vymodliť aby nepršalo.
Už cez týždeň sme boli viac menej rozhodnutí pre Zlomiskovú
dolinu a tam sa rozhodneme, čo a ako.
Klasickým odchodom z Bystrice ráno o 4:30 sme si
len chceli poistiť prípadné poobedňajšie búrky. Tentoraz vyrážame v celkom
silnej zostave Peťo, Duško, Michal a ja.
Už pri prvom pohľade, ešte z diaľnice, to nevyzerá
extra dobre. No plán bol stanovený, tak vyrážame na Popradské. Na chate dáme
malé občerstvenie a pálime rovno hore. Niekde v kútiku duše snívame
o tom, ako sa oblaky roztrhajú a my sa vydáme na Ganek.
Nad prvým hangom nás však optimizmus akosi opúšťa
a začíname sa obzerať po nejakých tých alternatívach. Ešte chvíľku ideme
spolu, no vedľa Zlomiskovej veže sa
rozdeľujeme. Peťo s Michalom idú na Ošarpance a my, nakoľko sú skaly
dosť oslizené, volíme plán „c“ (Dračí hreneň). Vybehneme teda do Zlomiskovej
bránky a keďže chceme mať celý hrebeň, na rýchlo otočíme ešte vrchol
Zlomiskovej veže. Odtiľ je co cca polovica cesty skoro choďák, no keďže sa nám
nechce vláčiť cárachy na chrbtoch, naväzujeme sa na jednu polku lana (dvojmo)
a ideme súčasne.
Viac ako polovicu hrebeňa sme prešli za asi hodinku až
prichádzame k merkantnému výšvihu, ktorý ani z ďaleka nevyzerá
trojkovo. Ten obchdzame sprava, no akosi sme to trochu prehnali a tak
v ňom nachádzame vlastnú cestu najľahšieho odporu, asi III+, v nádhernej
platni, ktorá nás vyviedla späť na hrebeň. Ďalej po ňom je to už zas klasika
a ide to rýchlo až nachádzame prvý zlaňák. Zlaníme 20 metorv, zas sa
naviažeme na krátke lano a utekáme, čo to dá, lebo nie príliš priateľské
oblaky nám neustále dýchajú na chrbty. Ani sa nenazdáme a už sme aj na
Dačej hlave. Zas jeden krátky zlaňák, ešte trochu po hrebeni, jeden asi 3 m zlaňák a balíme lano
a posledných pár metrov do sedla pokračujeme už po ľahkom teréne.
A zas tá hmlica... Nuž čo už. Dnes nám nie je súdené
vychutnať si slniečko :) Cestou dole vyzdvihneme parťákov z Ošarpancov,
ktoré mimochodom boli leziteľné, len posledné dĺžky boli po včerajšom daždi
trochu pozatekané, a valíme späť do „civilizácie“. Nuž a aby sa nám
rátalo aj prehánky prišli aby nás náhodou nemrzelo, že sme sa „len“ sem vybrali
:) Takže takto sme si dali ďalší z povinných výstupov...
Snáď prvý pekný víkend tohto roku sme sa rozhodli ísť
skontrolovať, ako to vyzerá v Tatrách. Trochu sme to však prekombinovali
a nevedeli sme vôbec, kam a čo sa oplatí. Mačky a cepíny sme
nebrali (však je leto tak načo), no už na diaľnici zisťujeme, že na zostup
z Dračieho (čo bol náš prvotný ciel) by sa nám hádam aj hodili. Preto
neprestávame kombinovať aj naďalej a hlavy si ideme zavariť, kam pôjdeme.
Volovku a Ošarpance sme zavrhli, nakoľko po takom dlhom čase/ nečase tam
hádam bude veľa ľudí. Nakoniec padla voľba opäť na Solisko.
Už pred časom som videl nejaké to foto z Pravého rebra
na Štrbské Solisko. Mala by to byť trojka po peknom rebre a tak to teda
hádam aj pôjdeme opáčiť.
Pod nástupom však nejdeme cestou najmenšieho odporu, no
keďže si chceme zaliezť, snažíme sa liezť čo najviac po skalnom rebre,
vyhýbajúc sa trávnatým pastvinám :)
Nakoniec sme tam natiahli jedenásť plných dĺžok
v peknej pevnej skale, kde obtiažnosť neprevyšovala III+. V podstate
v každej dĺžke (mimo tretej) sa dalo veľmi pekne vyblázniť, no to
najkrajšie lezenie je od piatej po deviatu dĺžku.
Nuž čo dodať na záver. Veľmi pekná, možno trochu ľahká, ale
celkom dlhá cestička, vhodná najmä na rozlez po dlhej zime alebo na kratší deň.
Takže v skratke:
Kto: Peťo, Duško a ja
Kde: Štrbské Solisko
Čo: Pravé rebro
Za koľko: III
Ako dlho: 4 hod
Heslo dňa: Buď to bude tým vzduchom alebo tou magnesiou...
:)
