Zlomisková veža, východná stena II/III 26.12.2015

Naša cesta.
Zdroj foto: AP 5. diel

Po sviatkoch a po dňoch prejedania sa, je treba sa zas trochu rozhýbať. Prečo teda nevyraziť po dlhom čase do Tatier. A keď to vyzerá na celkom slušnú partiu, škoda čas nevyužiť :)

V piatok ráno odchádzame my s Daníkom trochu neskôr ako je normálne. Veď v pláne nie je nič veľkolepé, len obhliadka terénu. Preto si na Popradskom plese dáme ešte čajík a rozhýbavame sa len pomaly (niečo po desiatej). Sneží, je škaredo a vyberáme sa len do Zlomiskovej doliny. Našim cieľom je pre dnešok Zlomisková veža. Chodník popri potoku je ešte v pohode. Problémy s postupom nastávajú až nad hangom. Kôra sa každú chvíľu prebára a sneh pod ňou vôbec nie je tvrdý. Preto nohy padajú do dier medzi skalami a začína sa trápenica. Ešte nám však chýba kus cesty pod stenu a preto sa snažíme to nejak prebiť. Najhoršie to bolo však až pri bivakoch. Stenu sme mali takmer na dosah, asi 200 m, no tých pár metrov nám trvalo cca 45 min. Zrejme sme spravili nový „rýchlostný“ rekord v nástupe. Pod stenu sme išli od Popradského prela rovné 3 hodiny (normálne to trvá tak do 1,5 hod.).

Cesty v stene nemáme nejak extra naštudované a preto si vyberáme niečo logické a lezitelné. Daník nastupuje strmším snehom a po chvíľke nalieza no celkom peknej stienky. Trávy v celku dobre držia, no sneh v kombinácii s nie príjemným vetrom nám nedovoľujú zastať a fotiť. Jeho dĺžka mala tak cca 70 m. Samozrejme, že keď som naliezol ja, klasicky mi omrzli prsty na rukách. Ach jaj. Kedy sa ja len poučím, že rukavice nie sú na nosenie v batohu :) . Prídem k nemu, samozrejme trochu si ponadávam, vezmem matroš a pokračujem. Po pár metroch v snehu to strihnem najkradšou cestou na vrchol. Nie ťažké lezenie, no zas ten vetrisko... Už som bol aj celkom rád, že som hore. Úplne najlepšie miesto na štand je predsa na vrcholovom kameni vo vetrisku, snežení a nie príliš ideálnej teplote  :). Keď ku mne dolieza Daník ani jedného nás ani len nenapadne spoločné vrcholové foto :) Nakukáme zostup a rovno (mierne na strane Dračej dolinky) zostupujeme do Zlomiskovej štrbiny a žľabom z nej dole pod stenu. Späť na Popradské prichádzame niečo pred piatou poobede už za tmy. Rozbití, vymrznutí, hladní, zasnežení, no hlavne radi, že sme zas v teple. Tešíme sa na partiu (Peťa, Duška, Lydku) ktorí sa už valia za nami, na pokvákanie s kamarátmi a oddych pred zajtrajškom.

V sobotu máme v pláne Satanovu galériu. Duško ráno buntoší a mám neuveriteľnú chuť ho niekam poslať :) Horko ťažko sa všetci vymotáme z postele a po malých raňajkách stúpame spolu hore Mengusovskou. Duško, Peťo a Lydka chceli ísť niečo na Kôpky.

Satan

S Daníkom prichádzame pomaly pod stenu. Ale naozaj pomaly. Po zídení z chodníka je to zas ten istý scenár ako včera. Krok hore, krok dole :/ . Po chvíľke sa nám však podarí dostať pod stenu. Nakúkame... Začínam blednúť, keď si v hlávke dávam dokopy, že v týchto podmienkach sa chystáme podávať (môj) heroický výkon. Chvíľu popremýšľame. Ani to počasie nie je také, ako malo byť. Je kosa. Áno. Tá malabyť. Ale čo to sneženie a vietor??? Zas sa sekli. Nuž riadiac sa heslom „Dobrý horolezec = živý horolezec“ otáčame to radšej a ideme sa v rámci tréningu prejsť aspoň k Hincovmu presu obzrieť, či by sa nenašlo niečo aspoň tu. No ani tu žiadna sláva. Preto to radšej otáčame dole na polievočku a domov. Tatry sa však s nami ešte stihli rozlúčiť slnkom a krásnym výhľadom :)

Tož, aj také dni treba zažiť aby sme si vážili tie naozaj krásne :)

Popradske pleso

Takže v skratke:

Kto: Daník, ja

Kde: Zlomisková veža

Čo: kombinácia ciest vo východnej stene

Za koľko: II / III

Ako dlho: cca 1,5 hod

Heslo dňa: ...a Stanislawský bol maďar? :)
Pár foto: https://photos.app.goo.gl/H4zzTVow7adz5pTs7

Kozí štít 30.11.2014

Rochodenie č. 2.

Keďže sme si dali záväzok, že sa potrebujme rozchodiť a keďže ešte nie sú dobré podmienky na lezenie, vybrali sme sa tento raz na Kozí štít. Je to síce pekná prechádzka, no lezenie úplne ľahučké. Preto využívame posledný pekný deň a utekáme zo zamračených nížin do krásnych slnečných hôr :)

Ráno na Belej vode teplomer ukazuje otrasných -12°C a pri tej hmle nás akosi mrákoty obchádzajú. No už po pár minútach šliapania sa hmla stráca, vykúka slniečko a nás hreje na duši :). Po dvoch hodinkách, vychádzkovým tempom, sme už na našej obľúbenej Brnčalke a klasicky raňajkujeme horček a čajík :)

Hore hangom do Červenej dolinky to ide nejak sťažka. Nuž, zasedeli sme sa dajako a kým sa rozhýbeme... :) Chodník je prešliapaný, len na pár metroch je súvislý ľad, ale po chvíľke sme už v dolinke pod naším žľabom. Ten je asi do polovice vysnežený a potom už len čistá suť. Vo Východnej Kozej štrbine však už musíme obúvať mačky. Rozhodli sme sa nepokračovať po hrebeni, no zašli sme na stranu doliny Bielych plies a po pár metroch traverzu sme vybehli rovno hore na snehu a lem tam bolo treba preliezť malý skalný prah (cca I) Zo sedielka to je na vrchol cca 10 minút, takže žiadna tragédia. Na vrchole sme presne na poludnie a môžeme si vychutnávať hrejivé lúče slniečka aj keď je už dosť zubaté, to nám však vôbec nevadí. Ticho, hory, slniečko, teplota cca -3, bezvetrie, výhľady a inverzia... tomuto sa hovorí balzam na dušu. Aj keď sa nám nechce, musíme však dole. Na chate sa máme stretnúť so zvyškom partie, čo vybehli na Jahňací.

Na chate klasika... Obed, horček, čajík, káva a hlavne klasicky príjemná atmosféra :) a po oddychu valíme späť do „civilizácie“ (rozumej: hmla, kosa, osuheľ... :) ) Na Bielu vodu prichádzame o piatej poobede, nalodíme sa a hybaj domov.
Aj takto sa dá prežiť krásna nedeľa, ba dokonca aj keď "dole" je škaredo. 

Viac foto: https://photos.app.goo.gl/a99fAT3PeT4xjs4P6